Zložiť zbrane

Autor: Martina Filová | 21.12.2012 o 22:55 | (upravené 21.12.2012 o 23:03) Karma článku: 6,25 | Prečítané:  212x

Nie je dňa, kedy by mi v hlave neznela tá melódia. Opakujúca sa melódia, ktorá sa mi zaryla do mysle, pod kožu, do života. Smutné tóny z môjho obľúbeného filmu, ktorý som videla už najmenej päť krát a vždy ho rovnako prežívam. A zrazu sa jeho príbeh, zápletka, ktorá sa ním nesie, stala mojím životom. Irónia. Alebo osud? Toľko krát som so zatajeným dychom sledovala, či príde happy end. A prišiel. Ale zrejme iba vo filme, lebo v reálnom živote sa zázraky nedejú.

Hovorí sa, všetko zlé je na niečo dobré. O tom, že to skutočne platí, sa presvedčíme, až keď to dobré príde. Keď si uvedomíme, že vyhadzov z jednej práce znamená nové možnosti. Otvorenie ďalších dvier. Prejavenie nových schopností, nečakaných záujmov. O tom, na čo všetko je dobrý taký rozchod písať nechcem. Veď denne počúvam, že mám vlastne šťastie, že sa to nestalo o pol roka. Že mám určite vo hviezdach vyrytého nejakého iného princa na bielom koni. Že tento si ma nevážil a nezaslúžil. A podobné chlácholivé vety, ktoré môj rozum prijíma, akceptuje, dokonca im rozumie. Ale moje vnútro sa celé trasie a protestuje. Napriek všetkým hádkam, rozdielom, problémom, som si predsa len myslela, že som našla partnera na celý život. Že spolu budeme chodiť na rodinné oslavy, zariaďovať obývačku, vyberať dovolenku. Že si pred oltárom povieme áno a v jeho očiach uvidím ten pohľad, ktorý má každý hollywoodsky fešák v romantických filmoch. Jednoducho som uverila, že toto je ono. Zbrane dole, obavy za hlavu. Plnými dúškami do života! Veď čo by sa už mohlo pokaziť? Aký iný dôkaz lásky potrebujem?

Zložila som zbrane, obranné jednotky som prepustila a vztýčila som bielu vlajku. Mier. Už nechce bojovať, nechcem podozrievať, veď nemám dôvod! Už nemusím strážiť svoje územie, veď sme v tom spolu. Partneri. Navždy. Dvaja ľudia žijúci v jednom byte. Deň čo deň. Spiaci v jednej posteli. Noc čo noc. So spoločnými témami a myšlienkami. S rovnakými chuťami. Naladení na jednej vlne. A zrazu je to preč, ako tých zopár košiel, ktoré viseli na mojom vešiaku. Ako tie topánky tlačiace sa v záplave mojich lodičiek. Bez slova, bez zbohom, bez pohľadu. A ostala mi len tá melódia, ktorá ma sužuje a ktorú dúfam raz vymením za niečo viac pozitívne...Ale život ide ďalej. Otriasť sa a hor sa do ďalšieho hľadania! Veď nádej umiera posledná.

Alebo už umrela?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pozrite si, na čom chce šetriť štátna poisťovňa, aby sa dostala zo straty

Denník SME prináša zoznam úsporných opatrení, ako ho navrhla štátna poisťovňa a schválil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

DOMOV

Prieskum Polis: Voľby by vyhral Smer, SNS preferencie klesli

Do parlamentu by sa dostalo aj KDH.


Už ste čítali?